Chémia posúva ľudstvo ďalejRobert Adamson – preslávil sa ako priekopník fotografie. Spolu s Davidom Hillom dostali za úlohu vyhotoviť portréty stoviek duchovných, čo ich prinútilo rozmýšľať na zjednodušením procesu.  Vylepšili technológiou vydutých zrkadiel, používali pri práci chlorid strieborný.

Svante Arrhenius – bol pri zakladní vied fyzikálna chémia a termodynamika. Za elektrolytickú teóriu disociácie dostal v roku 1903 Nobelovu cenu (ako vôbec prvý Švéd). Okrem chémie sa venoval aj kozmogológii či astrofyzike.

Arnold Beckman – v 30-tych rokoch 20. storočia založil firmu, ktorá dodnes dodáva prístroje do nemocníc. Vynašiel prístoj na meranie pH (kyslosti), ktorý nahradil neefektívne lakmusové papieriky. Zakladal prvú firmu vyrábajúcu tranzistory v Silcon Valley.

Herbert Charles Brown – nositeľ Nobelovej ceny za výskum organickej chémie židovského pôvodu, ktorý sa narodil ukrajinským emigrantom.

Melvin Calvin – syn židovského imigranta z Litvy, ktorý sa v USA preslávil ako biochemik a nositeľ Nobelovej ceny. Študoval evolúciu z pohľadu chémie. Zmapoval cestu uhlíka v rastline počas celého procesu fotosyntézy.

Wallace H. Carothers – bol členom tímu, ktorý skúmal polyméry. Vynašiel nylon, podieľal sa na tvorbe neoprénu. Zdrvený stratou sestry spáchal samovraždu tak, že si do citrónového džúsu pridal kyjanid.

George Washinghton Carver – bol botanik, chemik, pedagóg a vynálezca tmavej pleti, ktorý sa v roku 1864 narodil ešte ako otrok. Preslávilo ho experimentovanie s alternatívnymi spôsobmi poľnohospodárstva, zvyšovanie produkcie potravín ako arašidov, sóje, či sladkých zemiakov.

John Warcup Cornforth – tento Austrálčan dostal Nobelovu cenu za skúmanie enzýmov a ich chemickú katalýzu v organických zmesiach, študoval biosyntézu cholesterolu.

Pierre Curie – so svojou manželkou tvorili slávnu vedecú dvojicu fyzikov a chemikov. Skúmal napríklad symetriu kryštálov, magnetizmus látok a javy pri zmenách teploty. Je spoluobjaviteľom rádia a polónia.

John Dalton – bol samouk meteorológ, ktorý študoval vlastnosti látok. Jeho teória o atómovej váhe prvkov sa neskôr potvrdila, čím bol pri zakladaní atomistiky ako vedy. Vymyslel si aj vlastnú tabuľku chemických prvkov, ktorá sa ale nepoužíva.

Marie Maynard Daly – prvá žena afroamerického pôvodu, ktorá získala titul PhD. Spolu so spolupracovníkmi odhalili spojitosť medzi srdcovými infarktami a vysokým cholesterolom v krvi. Skúmala tiež škodlivý vplyv fajčenia na pľúca.

Humphry Davy – považuje sa za zakladateľa elektrochémie. Od samovzdelávania sa prepracoval až k profesúre. Názov rajský plyn oxidu dusného vymyslel práve Davy. Venoval sa teóriám o žiarení vo vákuu, štúdiom zloženia diamantov, elektrolýzou vody, kyselín, alkalických kovov. Chlór zaradil medzi prvky. Objav elektrického oblúka sa pripisuje tiež tomuto anglickému chemikovi.

Eleuthere Irenee du Pont – americko-francúzsky chemik a továrnik, ktorý fakticky založil americký priemysel strelného prachu. Dupontovské dedičstvo zaradilo jeho potomkov medzi najbohatšie rodiny sveta. Skúsenosti v odbore získal v parížskom Arzenále. Pred gilotínou počas Veľkej francúzskej revolúcie utiekol do Ameriky

Johann Wolfgang Döbereiner – nemecký chemik, ktorého práca bola predzvesťou finálnej dnes používanej periodickej tabuľky prvkov. Začínal ako učeň v lekárni, neskôr sa stal profesorom v Jene. Študoval vzťahy medzi prvkami, ale snažil sa napríklad aj o liečbu besnoty. Priatelil sa s Goethem.

Gertrude Belle Elion – venovala sa biochémii a farmaceutike, v roku 1988 dostala Nobelovu cenu za medicínu. Vyvinula niekoľko nových liekov a postupov pri ich výrobe. Snažila sa nájsť liek na AIDS. Pochádzala z rodiny židovských emigrantov.

Paul John Flory – americký chemik, ktorý sa sa laureátom Nobelovej ceny za obdivuhodnú prácu a zásluhy na poli polymérov a makrosveta molekúl. Svetu predstavil mnoho podložených konceptov o správaní sa látok, ktoré študoval.

Walter Gilbert – priekopník molekulárnej biológie ovenčený Nobelovou cenou. Spoluzakladal niekoľko spoločností, ktoré sa venujú genetickému výskumu. Vo vysokom veku zastáva dôležité funkcie na Harvarde. Vyvinul novú metódu triedenia DNA jednotiek, preslávil sa razením teórie o vzťahu RNA (ribonukleovej kyseliny) a pôvode všetkého života.

Otto Hahn – nemecký spoluzakladateľ rádiochémie a pionier atómovej éry. Spolu s niekoľkými kolegami objavil rádioizotopy alkalických kovov v uráne ožiarenom neutrónmi a priniesol teóriu o jeho štiepení sa. Chcel, aby jeho objav ľudstvo použilo na dobré ciele a veľmi ho sklamalo bombardovanie Japonska atómovými bombami v roku 1945. V nacistickom Nemecku sa zastával prenasledovaných židovských kolegov. Do konca života bojoval proti skúškam atómových zbraní.

Alice Hamilton – prvá žena, ktorá na Harvarde zastávala dôležitú funkciu, čo neušlo americkým novinám. Považuje sa za priekopníčku toxikológie a ochrany zdravia pri práci. Študovala negatívny vplyv priemyselných kovov, zlúčenín a látok na ľudský organizmus. Sústavne sa snažil a o zlepšenie života Američanov, ich hygieny, boja s epidémiami, nebezpečnými pasívnmi faktormi poškodzujúcimi zdravie.

Jan Ingenhousz – tento Holanďan už v 18. storočí dokázal, akú ulohu zohráva svetlo v procese fotosyntézy. Popísal tiež fakt, že rastliny podobe ako živočíchy, majú tiež bunkové dýchanie. Vo svojej dobe sa preslávil tým, že očkoval členov Habsburgskej dynastie proti kiahňam a bol osobným lekárom cisárovnej Márie Terézie.

Percy Lavon Julian – tento chemik tmavej pleti sa zaslúžil o to, že sója sa dnes používa ako potravina a nie hnojivo ako voľakedy. Syntetizoval lieky z rastlín a prírodných produktov. Bol priekopníkom v rozsiahlej syntéze ľudských hormónov, steroidov, testosterónu, estrogénu a podobne.

Martin Heinrich Klaproth – bol lekárnikom, profesorom, ale slúžil ako chemik aj v pruskom delostrelectve v 18. storočí. Objavil prvok urán, dal meno titánu. Izoloval chróm a cér, študoval telúrium či stroncium. Nazvali po ňom i jeden krátej na Mesiaci. Považuje sa za priekopníka analytickej chémie a mineralógie.

Walter Kohn -fyzik, ktorého ovenčili Nobelovkou v roku 1998 v oblasti chémie za prínos pri chápaní elektrických vlastností materiálov. Jeho práca zjednodušila vývoj elektronických materiálov na molekulárnej úrovni. Spolupracoval s niekoľkými významnými laboratóriami a univerzitami v Európe či na Americkom kontinente.

Irving Langmuir – na počiatku vylepšoval difúznu pumpu, zistil ako niekoľkonásobne zvýšiť pomocou plynov životnosť žiarovky a wolfrámového vlákna. Jeho najslávnejšia práca nesie názov Rozloženie elektrónov v atómoch a molekulách. Objavil aj vodíkové zváranie a bol prvým priemyselníkom, ktorý dostal Nobelovu cenu.

Paul Christian Lauterbur – bioinžinier a chemik Lautebur dostal Nobelovu cenu (tlač sa vtedy venovala sporu s inými vedcami o zásluhy na tomto poli) v roku 2003 za prácu na magnetickej rezonancii a tomografii. Vďaka novým technikám môžu lekári oveľa detalnejšie a presnejšie sledovať stav vnútri ľudského tela. S prístrojmi pracujúcim na podobnom princípe pracoval aj armáde.

Primo Levi – tento taliansko-židovský bol väzňom v Osvienčime a okrem toho, že bol špičkovým chemikom, viedol aj úspešnú kariéru spisovateľa. V pohnutých 40-rokoch 20. storočia skúmal asymetriu v atóme uhlíka, v roku 1941 ho presunuli s falošnými dokladmi a pod falošným menom pracovať do azbestovej bane pri San Vittore – tu musel získavať pre vojnové účely cenný nikel extrahovaním z pôdy.

Willard Libby – zostrojil prvé atómové hodiny na svete (najpresnejší prístroj vôbec). Študoval rádioaktivitu a izotopy, Nobelovu cenu v roku 1960 dostal za objav uhlíkovej metódy, ktorá archeológom mimoriadne uľahčila určovať vek organických nálezov. Vyvinul detektor na meranie rádioaktivity či zostrojil prvý americký Geigerov počítač.

Luis Frederico Leloir – V roku 1970 získal Nobelovu cenu za chémiu za objav sacharidových nukleotidov a odhalenie ich úlohy v biosyntéze cukrov.

Rudolph Arthur Marcus – tento kanadský chemik bol odmalička posadnutý matematikou a kým jeho rovesníkov tento predmet mučil, on chodil na mnoho matematických lekcií navyše. To mu pomohlo pri jeho nobelovskej termodynamickej a kinetickej teórii o pohybe elektrónov

Dmitrij Mendelejev – vedcov, ktorí prišli s periodickou tabuľkou prvkov bolo viac, ale práve tá Mendelejova sa ujala. Tento ruský chemik 19. storočia predvídal podľa vzoru v tabuľke vlastnosti ešte neobjavených prvkov. Pracoval napríklad so svetelným spektrom, či hustotou plynov, napísal spis o pôvode ropy, ale pomáhal aj štandardizovať výrobu vodky.

Mario Molina – prvý Mexičan, ktorý dostal Nobelovu prácu za výskum ozónovej diery. Spolu s niekoľkými kolegami objavil ozónovú dieru nad Antarktídou, skúmal vzťah plynov v atmosfére a možné ohrozenie života na Zemi.

Alfred Nobel – dobre známa historka vraví, že najslávnejší švédsky vedec vynašiel dynamit a kvôli zlému svedomiu odkázal svoj ohromný majetok nadácii, ktorá vyhlasuje najprestížnejšiu vedeckú cenu nazvanú po ňom – cena sa udeľuje v oblasti fyziky, chémie, literatúry, fyziológie alebo medicíny a mierotvorby. Pri jej odovzdávaní bývajú prítomní najvyšší zástupcovia štátov, monarchovia a tak ďalej.

Severo Ochoa – narodil sa ako synovec španielskeho prezidenta v exile. Dostal Nobelovku za výskum v enzymológii.  Študoval biologickú oxidáciu, metabolizmus či premenu energie v ľudskom tele. Pomenovali po ňom asteorid, výskumné centrum či nemocnicu.

George Andrew Olah (Oláh György) – chemikovi maďarského-židovského pôvodu sa dostalo uznania v podobe Nobelovej ceny za výskum v oblasti karbonačnej chémie. Z rodnej krajiny ho vyhnalo povstanie v Maďarsku v roku 1956. Publikoval knihu o metanolovej ekonomike.

Louis Pasteur – jeden z najznámejších vedcov vôbec sa považuje za zakladateľa  mikrobiológie, imunológie či stereochémie. Má na konte veľa objavov v rôznych oboroch chémie, najznámejší sa stal zrejme proces pasterizácie (revolúcia v potravinárskom priemysle) pomenovanej po ňom, ale objasnil aj proces fermentácie, vyrobil vakcínu proti besnote atď.

Linus Pauling – skĺbil kvantovú mechaniku a chémiu. Najväčšiu zásluhu má za štúdium podstaty chemickej väzby (Nobelova cena 1954). Venoval sa aj molekulárnej biológii, anorganickej i organickej chémii, rádiológii, psychológii, imunológii, anesteziológii, alebo aj metalurgii. Masovo propagoval vitamín C. Druhú Nobelovu cenu dostal za mier – brojil proti skúškam atómových zbraní.

Lisa Perez Jackson – americká inžinierka a chemička, ktorá je správkyňou EPA – organizácie ochraňujúcej životné prostredie s obrovským rozpočtom a tisíckami zamestnancov, ktorá okrem iného spolupracuje napríklad s NASA. Predtým pracovala napríklad na očisťovaní zamorených území.

Frederick Sanger – tento anglický biochemik ako jediný získal dve Nobelove ceny za chémiu. V roku 1958 za prácu na primárnej štruktúre proteínov, najmä inzulínu a v roku 1980 spolu s Walterom Gilbertom za ich príspevky týkajúce sa určenia bázových postupností v nukleových kyselinách.

Marie Curie Sklodowská – pôvodom Poľka, ktorá prežila väčšinu života vo Francúzsku a dostala dve Nobelove ceny – za chémiu a za fyziku. Spolu s manželom prišla s teóriou rádioaktivity, s technikou delenia rádiových izotopov, objavila dva nové prvky – rádium a polónium. Viedla prvé pokusy o liečbu rakoviny rádioaktivitou.

Richard Erett Smalley – profesor chémie, fyziky a astronómie na Rice University, spolu s dvomi kolegami dostal Nobelovu cenu za objav tzv. buckyballs, novej uhlíkovej formy so zaujímavými magnetickými vlastnosťami, dnes sa predávajú aj ako komerčná hračka.  Vedie výskum v oblasti nanotechnológií a boja s rakovinou.

William Fox Henry Talbot – začínal ako matematik v prvej polovici 19. storočia, postupne sa začal venovať optike. Keďže nebol dobrý kreslič, pokúšal sa predmety zobraziť na papieri chemickými technikami. Zhotovil si vlastný aparát – cameru obscuru. Prvé snímky boli maličké, asi dvojcentimetrové na šírku. Svoju technológiu “fotogenického kreslenia” si patentoval skôr ako Daugerre, nakoniec však predchodcu fotografie nevoláme “talbotypia”, ale podľa Daugerra – ktorý si za svoj vynález neúčtoval poplatky vo svete ako Talbot.

Henry Taube – prvý Kanaďan ovenčený Nobelovkou za chémiu v roku 1983 za výskum elektrónových reakcií v kovových komplexoch. Za svoju kariéru pozbieral i mnoho iných cien v iných projektoch.

Jeffrey Wigand – pracoval na výskume škodlivosti cigariet a znižovaní ich negatívnych dôsledkov. Dokonca o ňom natočili film Dymová clona (The Insider). Stal sa predstaviteľom neziskovej organizácie pomáhajúcej deťom a mladým, aby nezačali fajčiť. Dokázal, že tabakoví výrobcovi manipulujú so svojimi výrobkami tak, aby boli viac návykové – vyšším obsahom nikotínu a väčšými devastujúcimi účinkami na človeka. Wigand sa postavil bývalému zamestnávateľovi a ako kľúčový svedok sa postaral o to, že obetiam bola vyplatená rekordná suma odškodného.

Ahmed W. Zewail – chemik egyptského pôvodu, ktorý dostal v roku 1999 Nobelovu cenu za  výskum v oblasti femtochémie – študoval chemické reakcie v kratučkých časových intervaloch. Zapojil sa aj do politiky – ako moslimský vyslanec americkej vedy sa stal známym vďaka svojej reči v Káhire či návštevám Blízkeho východu.