KategóriaO vedcoch

Publikovanie vedeckých prác a ich citácia sú stále hlavnými ukazovateľmi kvality univerzít.

Od vzniku hodnotenia vysokých škôl na Slovensku v roku 2005 systémom ARRA (Akademická ratingová a rankingová agentúra) sa veľa nezmenilo. Stále platí, že jedným z piatich hlavných kritérií vzdelávacej ustanovizne je počet vydávaných vedeckých publikácií a ich citovanie rešpektovanými zdrojmi.

Je to stále slabina našich škôl, hoci v poslednom čase sa to pozvoľna mení k lepšiemu. Boli roky, keď sa počet citovaných publikácií evidovaných v svetových databázach Web of Knowledge rovnal nule. Preto sa pri hodnotení slovenských univerzít museli brať do úvahy aj publikácie a citovanosť tvorivých pracovníkov na  „nižšej“ úrovni (tzn. z Centrálneho registra evidencie publikačnej činnosti).

Rozdiel medzi vedeckou a odbornou publikáciou je ten, že prvá práca má tvorivý, orginálny a objaviteľský charakter, kým odborná práce sa publikujú napríklad v časopisoch, neprichádzajú s novými tvrdeniami, ale mapujú existujúce fakty. Samozrejme, to neznižuje požiadavku na vysokú mieru odborného spracovania a študovania hodnotných zdrojov.

Každému pracovníkovi musí preto byť jasné, že ak chce, aby svet o jeho výskume počul, musí svoju prácu preložiť aj do jazyka používaného svetovou vedeckou obcou. V 20. storočí sa angličtine podarilo pri medzinárodnom styku ostatné jazyky vo vede a matematike takmer vytlačiť na okraj. Anglický jazyk teda požíva vo svetovom výskume exkluzívne postavenie a pre tých, ktorí sa s ním nenarodili ako materinským jazykom predstavuje výzvu. Komunikácia v jednom univerzálnom jazyku prirodzene predstavuje veľké zjednodušenie v „babylonskom“ svete.

Pre slovenského vedca s veľkými plánmi je veľkou výhodou, ak sa mu podarí prebojovať sa na zahraničné pracovisko a tu sa zlepšovať nielen po odbornej stránke, ale aj v jazykovej vybavenosti. Ak sa to nepodarí, je na čase vzdelávať sa „po vlastnej osi“  a navštíviť nejakú uznávanú a rešpektovanú jazykovú školu s kurzmi na odbornej úrovni – napríklad www.etc-inter.net alebo iné ustanovizne oficiálne schválené a podporované britskou vládou.

Písanie prác, príprava ústnych príspevkov na vedecké konferencie alebo študovanie odbornej literatúry je náročnejšie pre 95 % vedcov a výskumníkov, ktorí prirodzene hovoria iným jazykom. Nepísané pravidlo hovorí, že nemôžete odmietať prácu kolegu len pre gramatické chyby alebo ťažkopádne vyjadrovanie, ak je jasné, že vo svojej rodnej reči formuluje myšlienky oveľa lepšie. Zároveň by sa však pracovník na horšej jazykovej úrovni mal postarať, aby bola jeho práca opravená skúseným editorom, korektorom alebo konzultantom.

Ján Vilček, profesor z Newyorkskej univerzity prevzal ocenenie z rúk najmocnejšieho prezidenta planéty Barracka Obamu.

Emigrant so židovskými koreňmi z Československa začal v Amerike prácu na svojom celoživotnom diele. Takýchto príbehov je veľa. Ale málokto to dotiahol tak ďaleko ako Ján Vilček, o ktorom sa vraví, že len v USA jeho nápady a práca v imunologickom odbore zachránili okolo 2 miliónov ľudí. Kariéru vraj začínal s predtuchou, že obohatí ľudský arzenál liekov. Predtým však musel prežiť tažkú mladosť, sirotinec, nacistickú hrozbu, skrývanie sa na vidieku.

Takmer 80-ročnému Vilčekovi zavesil na krk najcennejšiu medailu za prínos vo vede osobne americký prezident Barrack Obama. Spomenul, že pochádza zo Slovenska a za ťažkých pomerov musel emigrovať za oceán, kde sa uplatnil v mikrobiológii a razantne zlepšil schopnosť ľudstva budovať imunitný systém a bojovať so zápalmi. Prezident sa, samozrejme, neubránil prejavu o Americkom sne.

Mikrobiológ zo Slovenska rozvinul svoje študentské nápady v Amerike, kde pracoval na protilátke známej ako interferón a vyvinul liek Remicade. Lieči Crohnovu chorob a reumatickú artitídu. Ako inak, aj tu je príbeh o tom, ako okolie neverilo, že niečo môže vôbec fungovať. Vilčeka inšpiroval vedec Alec Isaacs, ktorý v tom čase bojoval s veternými mlynmi a negatívnymi postojmi svojich kolegov. Testy na interferón mohli byť len nepriamo a veľa ľudí neverilo, že vôbec existuje. Skeptici sa ale mýlili a Vilček na to prišiel počas výskumu kliešťovej encefalitídy. Na univerzite mu prejavili dôveru aj v čase, keď sa musela časť mikrobiologického oddelenia zavrieť. Liek vyvíjal Vilček s kolegami 10 rokov a na trh prišiel definitívne v roku 1998.

Vilček sa narodil v roku 1933, v roku, keď sa v Nemecku dostali k moci nacisti. Vyštudoval bratislavskú Univerzitu Komenského a emigroval v roku 1965. Za svoj objav zarobil 105 miliónov dolárov – ktoré ako veľký človek daroval univerzite, ktorá ho prichýlila. Spolu s manželkou založil nadáciu na odhaľovanie mladých vedeckých talentov v zahraničí.

Nedávno zosnulého (vo veku 87 rokov) Jamesa Mellaarta zaraďujú niektorí medzi najvýznamnejších archeológov v 20 storočí. Iní ho majú aj za podvodníka.

V Turecku, kde predtým nikto nič podobné nerobil, skúmal praveké (neolitické) sídla v Hacilaru a Çatal Hüyüku. Výskumy začali ešte v roku 1951.

Tí, čo na jeho prínos hľadia pozitívne, zdôrazňujú jeho čuch na hľadanie vecí, ktorými začala ľudská civilizácia. Jeho aféru „Dorak“ považujú Mellaartovi priaznivci za produkt závisti.

V uznávanom časopie Illustrated London News nechal vytlačiť kresby svojich údajných objavov z doby bronzovej, geograficky blízko legendárnej Tróje. Nikto však nálezy nevidel a dokument od záhadnej tureckej žene, ktorá vraj nosila staroveké šperky na sebe, vraj sfalšovala Mellaartova manželka.

Je tiež možné, že bol archeológ len obeťou podvodu. Niektorí ho naozaj nemali v láske – napríklad za to, že z Turecka pašoval predmety, ktoré mali patriť tureckej vláde.