Jazykovedci a folkloristi

Cyril a Metod položili základ slovienskeho písomníctvaSv. Konštantín (rehoľným menom Cyril) – je autorom staroslovienskeho predslovu k Biblii Proglas. Toto 110-veršové dielo sa považuje za prvý starosloviensky literárny počin. Konštantín tiež vytvoril hlaholiku, slovanské písmo. Hlaholika sa dnes síce nepoužíva, ale vyvinula sa z nej cyrilika a azbuka. Náboženská, kultúrna a politická misia solúnskych bratov mala v období Veľkej Moravy obrovský význam, v súčastnosti na tieto udalosti odkazuje preaumbula slovenskej Ústavy.

Anton Bernolák – autor prvej kodifikovanej slovenčiny, ktorej jadrom sa stalo západoslovenské nárečie. Bol synom šľachtica, ktorý sa stal kňazom. Obec Čeklís, kde sprvu pôsobil, premenovali po ňom na Bernolákovo. Zapojil sa do osvieteneckých reforiem cisárskeho dvora za Márie Terézie. Ovládal niekoľko jazykov a vyznal sa v mnohých, najmä humanitných vedách. Svoj život podriadil tomu, aby Slováci mohli písať vo svojom jazyku a stali sa moderným národom. Jeho Gramatica Slavica sa stala prvou slovenskou normou pravopisu, okrem nej je autorom asi dvadsiatich ďaľších prác.

Andrej Ľudovít Radlinský – popri katolíckej teológii sa venoval jazykovede, učeniu, fyzike, písaniu. Založil Spolok sv. Vojtecha. Redigoval a vydával dôležité spisy ako napríklad Jaloveckého Prostonárodnú Bibliotéku. Ovplyvnil kodifikáciu slovenčiny, česko-slovenské vzťahy, prispel k novej fyzikálnej terminológii. Zasadzoval sa o zriaďovanie pôrodných sál na Slovensku. Je autorom učebnice Školnik, kde posunul vpred slovenskú prírodovedu. Napísal aj Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí.

Pavol Jozef Šafárik – okrem literatúry sa venoval aj etnografii, považuje sa za zakladateľa vedeckej slavistiky. Bol predstaviteľom prúdu, ktorý videl národné obrodenie v orientácii na českých bratov. Pôsobil napríklad aj v Nemecku či Srbsku. Je autorom desiatok vedeckých diel, napríklad Slovanské starožitnosti, kde sa vzoprel nemeckému pohľadu na Slovanov, písal aj o najstarších slovanských dejinách, hlaholike, jednotlivých slovanských jazykoch a tak ďalej. 

Ján Kollár – ďaľší evanjelický kňaz, ktorý sa okrem slovenskej veci venoval archeológii a jazykovede. Je považovaný za autora ucelenej formy slovanských dejín a významného slavistu. Kvôli češtine bol v spore so Štúrom. Zbieral ľudové piesne, hostil u seba slovenskú inteligenciu. Pracoval na jazykovede pre najmenších – Šlabikár pro dítky, Kniha k čítaní pro mládež ve školách slovanských v městech a v dědinách. Študoval vzťahy jednotlivých slovanských jazykov a nárečí, je autorom niektorých zaujímavých cestopisov.

Ľudovít Štúr – považovaný za jedného z troch najslávnejších Slovákov za to, že stál na čele slovenského obrodného hnutia. Okrem politickej, pedagogickej, literárnej a filozofickej práce stál pri zrode moderného slovenského jazyka – kodifikovaním stredoslovenského nárečia, pre ktorý získal súhlas nie vždy spolupracujúcej slovenskej inteligencie. Spojil katolíkov a evanjelikov pod slovenský orlom. Z jeho vedeckých diel spomeňme napríklad Náuku reči slovenskej či Slovanstvo a svet budúcnosti.

Martin Hattala – je všeobecne známy, ako ten, čo zaviedol ypsilony do slovenčiny (v rámci hodžovsko-hattalovskej reformy s Michalom Miroslavom Hodžom). Už ako študent napísal príručku slovenského tvaroslovia. Patril do katolíckej skupiny Andreja Radlinského, ktorá uznávala štúrovskú slovenčinu, ale mali k nej niekoľko výhrad. Ako kaplán vydal v roku 1950 na vlastné náklady Gramatiku slovenského jazyka v porovnaní s českým, a ďaľšie významné jazykovedné práce. Bol poverený, aby zostavil slovenskú pravopisnú normu, ktorou sa zjednotili tri prúdy (bernolákovsky, česky orientovaný a štúrovský).

Martin Hamuljak – pomenovali po ňom obec pri Senci. Bol uznávaný jazykovedec, historik, redaktor a buditeľ národného života, ktorý svoju obrovskú knižnicu (3 tisíc kníh) venoval gymnáziu v Banskej Bystrici. Organizoval národný život Slovákov v Budapešti, spoluzakladal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej či Slovenský čitateľský spolok. Časť života pracoval ako uhorský úradník v prvej polovici 19. storočia.

Jozef Mistrík – slovenský jazykovedec, člen SAV a literárny bádateľ, ktorý na vysokoškolskej pôde vychoval mnoho dnešných uznávaných pedagógov. Pracoval hlavne v oblasti štylistiky a morfológie, kde zostavil možno najkvalitnejšie učebnice a skriptá. Prednášal aj v Moskve, Kolíne nad Rýnom, Oxforde či Sheffielde. Jeho vedecké portfólium má okolo 250 prác. Venoval sa aj jazyku hluchonemých či matematickej terminológii.

Marina Čarnogurská – sestra známeho politiká Jána Čarnogurského je asi najuznávanejšou slovenskou sinologičkou (odborníčkou na Čínu). Počas normalizácie nemohla publikovať. Preložila novým spôsobom napríklad Konfucia, filozofa Lao´c.

Samuel Reuss – evanjelický osvietenec, ktorý zakladal knižniciu v Revúcej a venoval sa niekoľkým vedám (mineralógii, archeológii, histórii). Preslávil sa svojim vzťahom k slovenským ľudovým rozprávkam, ktoré považoval za historické pramene. Často na neho odkazovali Štúrovci alebo aj Božena Nemcová.

Pavol Dobšinský – prvé Slovenské povesti publikoval síce už Janko Francisci, ale Prostonárodné slovenské povesti, ktoré zostavil Dobšinský o 40 rokov neskôr, sa stali základom rozprávkového folklóru dodnes. Dobšinsky na slovenských dedinách zbieral aj  piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. O povestiach písal odborné úvahy.

August Horislav Škultéty – budoval stredné slovenské školstvo, spoluzakladal vôbec prvé slovenské gymnázium, ktoré ale vrchnosť v čase vrcholiacej maďarizácie zrušila. Zaoberal sa podporou národného života, ochotníckeho divadla, za života napísal 14 učebníc a svojou troškou prispel k životu slovenského jazyka.