Úplne prvý pokus o založenie vedeckého spolku u nás si pripísal Matej Bel, ktorý neúspešne predložil cisárovnej Márii Terézii dva modely. Súčasná SAV má problém s peniazmi a odlevom mozgov.
Slovenskú vedeckú činnosť v minulých storočiach zastrešovali iné spolky fungujúce na národnej alebo literárnej báze. Prvá naozaj vedeckú ustanovizeň podľa zahraničných príkladov u nás vznikla až v roku 1942 – Slovenská akadémia vied a umení. Po nástupe socializmu ale bolo všetkým jasné, že túto inštitúciu čaká kompletná reorganizácia podľa sovietskeho vzoru.
Stalo sa tak zákonom z roku 1953, dočasne „degradovaná“ inštitúcia opäť prevzala hlavnú rolu slovenskej vedy. Väčšinu z 37 pracovísk prevzala nová SAV z ľudáckej republiky. Začínala s 10 akademikmi a 160 vedeckými pracovníkmi, do konca roku však už pracovalo v SAV okolo 600 ľudí. Zakladajúci zákon je z 18. júna 1953, ustanovujúce zhromaždenie bolo o 8 dní neskôr.
Momentálne je to už 1500 vedeckých pracovníkov a 500 ašpirantov (doktorandov). Akadémia vydáva približne 50 periodík, časopisov a ročeniek. Prirodzene, najväčšou reorganizáciou prešla SAV po revolúcii v roku 1989. Pred zmenou režimu bola jednou z mála inštitúcií, ktorá vo svojich analýzach aktívne upozorňovala na vážne sociálno-ekonomické nedostatky a blížiace sa zmeny.
Pri oslave sa, samozrejme, odovzdávali ocenenia za účasti vrcholných politikov a zahraničných hosťov. Politici sa však predstavili len zdvorilostnými príhovormi, nič zásadného nezaznelo. Hlavné problémy slovenskej vedy sú stále rovnaké – slabé financovanie, odlev slovenských vedcov do zahraničia. Väčšina z vedeckých pracovísk a ústavov (dokopy 69) sú stále len rozpočtovými organizáciami, menšia časť funguje ako príspevková zložka. Stále je slabá účasť komerčnej sféry a podnikateľov na financovaní slovenských výskumov – okrem iného za to zrejme môže aj slabá podpora zo strany štátu. S tým je spojený aj slabý dopad výsledkov akadémie na praktickom živote ľudí.
